- druhá kniha Svetlany Alexijevič, ktorú som prečítal. 

Je to tretia kniha z troch, za ktoré autorka v roku 2015 získala Nobelovu cenu. Mne osobne sa viac páčila kniha Vojna nemá ženskú tvár, ale stretol som sa aj s názormi, že práve Zinkoví chlapci je jej najlepšia kniha.

Prečo Zinkoví chlapci?
Od roku 1979 - 89 bola medzi Sovietskym zväzom a Afganistanom vojna. V tejto vojne zahynulo mnoho vojakov. Ich ostatky v lepšom prípade ich telá sa ich rodinám vracali v zinkových zapečatených rakvách. 

Rovnako ako v predošlej knihe, aj v tejto boli príbehy plné emócii, radosti, smútku. V tejto knižke nie sú hlavnými hrdinovia len vojaci na fronte ale aj ich matky.

Kniha neobsahuje len príbehy, ale má tam aj časť Post Mortem, kde je pár mien padlých vojakov a odkazy od ich rodičov. Taktiež tam je aj história v dokumentoch, ktorá všetko vysvetľuje. Ja som túto časť nečítal, lebo o tejto vojne som vedel už dávnejšie.

Zinkových chlapcov som dočítal už dávnejšie a momentálne mám rozčítanú tretiu knihu od Svetlany. Černobyľská modlitba, kniha, ktorá nezískala Nobelovu cenu, ale dosť ma zatiaľ baví. A myslím, že ma baví viac než zinkoví chlapci. keby som mal zhodnotiť, ktorá ma najviac bavila tak sú to vojačky, o tom Černobyľ a potom Zinkový chlapci.